Joseph Haydnzamyslenie nad odkazom génia
„Ako vedúci orchestra som mohol experimentovať a pozorovať čo zvyšuje účinok, čo ho oslabuje a tak som mohol vylepšovať, rozširovať, zužovať, riskovať; Bol som odrezaný od sveta, nebol tam nikto, kto by ma trápil alebo zneisťoval a tak som sa stával originálny.“
Joseph Haydn
Pri spomienke na dvestoročné výročie úmrtia Josepha Franza Haydna (1732-1809) si opäť uvedomujeme neobyčajnú šírku a kvalitu jeho tvorivých aktivít. Počas úctyhodných 77 rokov života skladateľ zažil a vo svojom diele reflektoval mnohé hudobné impulzy, od Georga Friedricha Händla a Domenica Scarlattiho, cez Carla Philippa Emanuela Bacha a Georga Christopha Wagenseila až po Wolfganga Amadea Mozarta a Haydnovho slávneho žiaka Ludwiga van Beethovena.
Ako skladateľ priamo stelesňoval ideály a výdobytky obdobia klasicizmu. K jeho najdôležitejším činom patrí azda to, že obohatil a nesmierne jemnými postupmi rozvinul najrozhodujúcejšie konštrukčné princípy spomínaného obdobia dejín hudby. Dokonalosť súborov jeho diel komponovaných v sonátovej forme mala epochálny vplyv. V stovkách inštrumentálnych sonát, trií, sláčikových kvartet a symfónií pripravil pôdu a vytvoril trvalé vzory pre svojich súčasníkov i nasledovníkov. I Haydnov najslávnejší žiak Beethoven bol v mladosti pod priamym vplyvom hudobnej obrazotvornosti staršieho majstra a Haydnov vplyv prenikal do hudobného myslenia skladateľov, akými boli Schubert, Mendelssohn či Brahms. Neuzatváral sa nikdy do šablón a odmietal všednosť, preto jeho inšpirácia ostala stále ušľachtilá. Na záver svojej kariéry zažil slávne cesty do Paríža, kde vytvoril „parížske“ symfónie (č. 82 až 87) a najmä dve cesty do Londýna, kde ho priam zbožňovali za jeho 12 „londýnskych“ symfónií.
Jeho tvorba prakticky zakladá klasické formálne štruktúry sláčikového kvarteta a symfónie, ktoré sa ďalej vyvíjali u Mozarta a Beethovena. Popri plodnej tvorbe cirkevnej hudby, opery a piesne sa podieľal aj na vývoji iných známych foriem inštrumentálnej hudby 18. storočia. No v jeho kvartetách a symfóniách sa vyvinul vyspelý klasický hudobný idióm, charakterizovaný navonok štvorčasťovou štruktúrou (allegro, pomalá časť, menuet a finále), vo väčšine týchto diel s dôrazom na tematický a motivický vývoj vo vnútri vyváženej tonálnej štruktúry. Tonálny jazyk sa v porovnaní s jednoduchosťou a výrazovou plytkosťou väčšiny inštrumentálnej hudby galantného štýlu 18.storočia rozvinul postupným smerovaním ku kontrapunktickej zložitosti a šíršiemu výrazu.
Súčasťou Haydnovho majstrovstva bol aj jeho povestný zmysel pre humor, neočakávanú elegantnú odchýlku, či vzrušujúce, premenlivé hudobné obrazy. Spomeňme aspoň symfóniu č. 45 „Abschiedssinfonie“, kde v závere finale hudobníci postupne opúšťajú pódium, alebo č. 94 „Mit dem Paukenschlag“ (1791), kde skladateľ prekvapil obecenstvo v pokojnom úseku pomalej časti náhlym a celkom neočakávaným nástupom fortissimo akordu s úderom tympanov, či epické oratórium „Die Schöpfung” z rokov 1796-1798. Takmer každé dielo obsahuje nečakané okamihy, alebo šikovné riešenie hudobnej úlohy. Ku skladateľskej plodnosti Josepha Haydna prispievala nielen jeho neúnavná pracovitosť s takmer nevyčerpateľnou hudobnou obrazotvornosťou, ale aj iné závažné okolnosti jeho hudobnej kariéry. Bol posledným významným užívateľom sponzorstva v systéme šľachtickej klientely, ktorá výdatne živila európske hudobné umenie od čias renesancie.
Pochádzal z dolnorakúskej dediny Rohrau kde sa narodil r. 1732 ako syn kolára. Od šiestich rokov navštevoval cirkevnú školu v susednom meste Hainburg, ako osemročný sa stal spevákom chlapčenského zboru v katedrále Sv. Štefana vo Viedni (1740-1750), kde sa učil aj hre na husliach a klavíri. Jeho inštrumentálne schopnosti mu pomohli v ďalších rokoch, kedy si ako mladý nezávislý hudobník privyrábal vo Viedni na neisté živobytie, pričom veľa úsilia venoval svojmu hudobnému vzdelávaniu.
Vyvíjal sa do istej miery aj ako huslista a hráč na klávesových nástrojoch, hoci nepatril nikdy ku koncertujúcim virtuózom. Roku 1751 bol angažovaný ako čembalista komtesy Thun. Na odporúčanie dvorného libretistu Pietra Metastasia sa roku 1753 stal žiakom slávneho talianskeho skladateľa a učiteľa spevu Nicola Porporu, autora barokových a mytologických opier, ktorý bol jeho jediným učiteľom. Sprevádzal aj na jeho hodinách spevu. Dôkladne sa oboznámil s viedenským hudobným životom v rokoch 1740-60. V tom čase tiež vytvoril niekoľko chrámových diel, napísal hudbu k divadelným komédiám a komornú hudbu.
V tomto období Haydn vystriedal niekoľko ďalších pôsobísk. Účinkoval ako hudobník baróna Fürnberga, ktorý ho odporučil grófovi Karlovi Morzinovi. Ten ho roku 1759 menoval hudobným riaditeľom na svojom zámku Lukavec pri Plzni. Šťastena sa k nemu priaznivo priklonila koncom päťdesiatych rokov, keď si členovia viedenských šľachtických rodín povšimli kvality jeho hudby a čoskoro vstúpil do služieb poprednej maďarskej šľachtickej rodiny Esterházyovcov. Keď gróf Morzin rozpustil svojich hudobníkov, Haydn 1. mája 1761 podpísal zmluvu s kniežaťom Pavlom II. Antonom Esterházym, ktorý však o niekoľko mesiacov zomrel. V službách u jeho nástupcu Mikuláša I., veľkého milovníka hudby, Haydn zotrval celých tridsať rokov, až do smrti kniežaťa. Vytvoril veľké množstvo inštrumentálnych kompozícií a opier inscenovaných v novom rozsiahlom letnom paláci v Esterháze.
Vďaka dobrým pracovným podmienkam na kniežacom dvore sa Haydn mohol stať takým, akým bol. Mnohí dnešní skladatelia by mu mohli azda aj závidieť jeho disponovanie orchestrom, opernou spoločnosťou a plnú zodpovednosť za vlastnú tvorbu. Aj preto ostal dlho plodný a kreatívny. Mohol so svojimi spolupracovníkmi aj experimentovať a napriek sociálnemu postaveniu služobníka užívať si paradoxne aj pomerne slobodné umelecké prostredie. V službách kniežaťa Esterházyho pôsobil spočiatku ako vicekapellmeister, po smrti Wernera r. 1766 získal miesto riadneho dirigenta. Viedol orchester zložený obyčajne z 15-20 hudobníkov, bol zodpovedný za hudbu a nástroje. Najskôr žil v Eisenstadte, od r. 1767 sa jeho hlavné rodinné sídlo a pracovisko premiestnilo do nového paláca v Eszterháze. V prvých rokoch tohto obdobia písal Haydn predovšetkým inštrumentálnu hudbu, vrátane symfónií a iných diel pre koncerty, ktoré sa konali dva razy do týždna, taktiež hudbu pre kniežaciu Tafelmusik a diela pre barytón (druh violy), na ktorom hral knieža. Iba pre tento nástroj skomponoval za desať rokov asi 125 trií. Vznikali aj kantáty a chrámová hudba, ktorá sa po Wernerovej smrti stala v Haydnovej tvorbe dôležitejšou. Po otvorení novej opery v Eszterháze r. 1768 sa skladateľ venoval tvorbe opier. Niektoré symfónie približne od r. 1770 poukazujú na rozširovanie Haydnových hudobných obzorov od príležitostnej, zábavnej hudby k väčším a originálnejším dielam, napríklad č.26, 39, 49, 44 a 52 (mnoho z nich v molových tóninách a vážnych náladách, v súlade s tendenciami dobovej symfónie v Nemecku a Rakúsku). V r. 1768-72 vznikajú aj tri série sláčikových kvartet.
K operám z tejto doby patria Lo speziale (napísaná pre otvorenie nového operného domu), L'infedeltá delusa (1773) a Il mondo della luna (1777). Operné aktivity sa stali čoraz ťažiskovejšie od polovice sedemdesiatych rokov, keď v novej opere začala pravidelná činnosť. Súčasťou Haydnovej práce bolo pripraviť hudbu, prispôsobiť, alebo upraviť ju pre rezidentných spevákov. R. 1779 operný dom vyhorel. Pre jeho opätovné otvorenie r. 1781 Haydn skomponoval operu La fedeltá premiata. Jeho opery boli väčšinou v komickom žánri; posledné dve vytvorené pre divadlo v Eszterháze, Orlando paladino (1782) a Armida (1783) sú v zmiešaných alebo vážnych žánroch.
Napriek tomu, že jeho opery nikdy nedosiahli väčšie rozšírenie, Haydnova povesť narastala i v medzinárodnom meradle. Veľa z jeho hudby vychádzalo tlačou vo všetkých hlavných európskych strediskách; v revidovanej zmluve zamestnávateľ v Esterháze už nemal výlučné právo na jeho hudbu. S jeho menom sa v osemdesiatych rokoch spájajú ďalšie diela, početné klavírne sonáty, triá, symfónie a sláčikové kvartetá. Jeho významné kvartetá op.33 vydané r. 1782, boli komponované celkom novým spôsobom z hľadiska využitia nástrojov, ako aj spôsobu tematického vývoja. K tomu možno dodať aj uvedenie časti scherza. Viac kvartet sa objavilo koncom desaťročia, op.50 (venované pruskému kráľovi, o ktorých sa často hovorí, že boli ovplyvnené Mozartovými kvartetami venovanými Haydnovi) a dve série kvartet (op. 54-5 a 64) napísané pre Esterházyho huslistu, ktorý sa stal viedenským podnikateľom. Všetky poukazujú na narastajúcu odvahu, originalitu a slobodu štýlu, ako aj melodickú plynulosť, ovládanie formy a humor. Iné diela, ktoré šírili Haydnovu povesť aj mimo strednej Európy, zahrnujú koncerty a nokturná pre verklíky, písané na objednávku Neapolského kráľa, a oratórium Die sieben letzten Worte unseres Erlösers am Kreuz (Sedem posledných slov nášho spasiteľa na kríži), na objednávku pre svätý týždeň od katedrály v Cadize, ktoré existovalo nielen v originálnej orchestrálnej podobe, ale aj v úpravách pre sláčikové kvarteto, pre klavír a neskôr pre sóla, zbor a orchester.
Haydnova klavírna hudba vznikala počas štyridsiatich rokov a prináša veľkú pestrosť, akú obsahujú aj Mozartove sonáty: štvrťstoročie, ktoré oddeľovalo týchto dvoch skladateľov, prinieslo však búrlivý vývoj štýlu. Haydn je súčasníkom dôležitej transformácie, ktorá sa už od začiatku 18. storočia dotýka vývoja klávesových nástrojov. Nepochybne jeho prvé sonáty sú koncipované pre čembalo a ich faktúra ho pripomína. No postupne už boli určené pre nový nástroj, Hammerklavier, alebo pianoforte.
Prvé klavírne sonáty sa naozaj neodlišujú od ostatných dobových žánrov, najmä tria. Hovorí sa, že až do konca jeho kariéry Haydnove triá nie sú ničím iným, iba sonátami s viac alebo menej slobodným sprievodom huslí a violončela, ktoré zosilňuje basy klavíra, bez nárokov na osobitý prejav.
Až od tridsiatky sa Haydnove sonáty hlásia k tradícii klavírneho divertimenta. Možno v tom vidieť vplyv Georga Christopha Wagenseila (1715-1777). Tento viedenský skladateľ, dirigent kapely cisárovnej Márie Terézie, vydal 18 divertiment pre čembalo, ktoré Haydn určite poznal. Neboli to už suity, hoci sa v nich niekedy objavuje menuet, ako pozostatok tohto zaniknutého žánru, a možno ich nepochybne nazvať partitami, ako Bach i Wagenseil nazývali svoje suity. Ich forma nie je pevná (takou sa stala až neskoršie), organizácia sonátového allegra je ešte veľmi jednoduchá, s obratmi pripomínajúcimi ďalekú budúcnosť (albertiovské basy na oživenie spevnej témy), alebo typické čembalové formuly, ktoré niekedy pripomínajú Domenica Scarlattiho (1685-1757). V zásade Haydn nemohol poznať všetky Scarlattiho sonáty, ktoré vtedy ešte neboli publikované, no niektoré porovnania sú predsa len pozoruhodné. Počet častí sa pohybuje od dvoch do štyroch, tonality sú všeobecne jednoduché. Celková forma ostáva jednoduchá, no niekedy sa objavuje osobitý a dojemný výraz (Largo zo Sonáty č. 11 Hob.XVI.2), ktoré už zdanlivo anticipuje nasledujúce obdobie.
Po roku 1765 možno u Haydna pozorovať vplyv C.P.E. Bacha (1714-1787), ku ktorému vždy pociťoval veľký obdiv. Naozaj, diela tohto obdobia svedčia najmä o inteligentnom využívaní umenia hamburského Bacha, ba aj o fantázii, akou sa vyznačuje Haydnova estetika vyrovnanej povahy. Hoci odmietame vidieť v Haydnovi romantického umelca, v niektorých dielach (ako Sonáta č. 33 C dur, Hob.XVI.20) badať výsledok práce skladateľa, ktorý objavil vzťahy medzi vznikajúcimi hudobnými formami a afektívnou tonalitou novej citovosti. No protikladne k hudbe C.P.E. Bacha, Haydnova hudba je citovo filtrovaná, menej exponovaná a patetická. Možno pocítil, aspoň od r. 1774 (Sonáty č. 42 Hob. XV27 a nasledujúce) aj vplyv svojho mladšieho súčasníka Mozarta, ktorý väčšinu svojich klavírnych sonát vyznačujúcich sa elegantným a jemným štýlom skomponoval v tomto období.
No Haydn si zachoval svoj veľmi osobitý charakter, viac veselý, zemitý, niekedy až zvláštny. Pravá „galantnosť“ jeho tvorby 70-tych rokov sa vyznačuje progresívnym vývojom k výraznému a vyváženému klasicizmu. Tu sa Haydn venoval kompozícii svojich hlavných opier. Možno tým aj utrpela tvorba sonát. Je zvláštne, že Haydn tvoril sonáty v skupinách (po šiestich alebo siedmich v r. 1773, po šiestich v r. 1780), no počas niektorých rokov ich nepísal vôbec (1776-1780, alebo v r. 1784-1789). V najrozhodujúcejšom období, v ktorom sa posunul od rokoka ku klasicizmu, sa striedali sonáty a sláčikové kvartety. Od r. 1772 do 1781 nenapísal žiadne kvarteto, no v rovnakom čase vzniklo až 17 sonát. Po r. 1788 skomponoval iba 5 sonát, no až 27 kvartet.
Je možné, že tvorba sonát vychádzala v ústrety aj kvalitným interpretom, čo by čiastočne zdôvodnilo uvedenú nepravidelnosť. V r. 1789 získal pianoforte od Schanza, pravdepodobne svoj prvý „moderný“ nástroj a bezprostredne skomponoval svoju Fantáziu in C Hob. XVII 4. Po r. 1789 už vytvoril iba 5 sonát, päť hlavných diel (č. 58-62 Hob. XVI 48-52), ktoré tvoria súčasť repertoáru významných koncertných umelcov a na ktorých badať mocné predbeethovenovské rysy. Bolo to v období, kedy Beethoven chodil na hodiny k Haydnovi a vytvoril svoje prvé významné klavírne diela. Pripomeňme si, že tri klavírne sonáty op. 2 Beethoven dedikoval Haydnovi. Je to tiež epocha, v ktorej Hammerklavier umožnil nové kontrasty dynamiky a registrov. V úžasných pianistických dielach možno nájsť najvýraznejšie novátorské črty. Variácie f mol (Hob. XVII.6, 1793), venované klaviristke Barbare Ployerovej (Mozartova žiačka), boli inšpirované aj niektorými Mozartovými koncertami. Možno myslieť aj na strenutie s obdivuhodnou pianistkou Marianne von Grenzingerovou, ktorá bola pre Haydna prameňom inšpirácie. Posledná Haydnova Sonáta je datovaná rokom 1795. V protiklade voči obom zaužívaným systémom číslovania, ide o Sonátu č. 60 C dur (Hob. XVI 50). Po nej už Haydn nenapísal žiadne klavírne dielo.
Roku 1790 Mikuláš Esterházy zomrel; Haydn na rozdiel od väčšiny jeho hudobníkov bol aj ďalej zamestnávaný jeho synom Mikulášom II., no nič mu nebránilo, aby žil vo Viedni (ktorú často navštevoval) a aby cestoval. Bol pozvaný impresáriom a huslistom Johannom Petrom Salomonom do Londýna, aby tam napísal operu, symfónie a iné diela. Do Londýna cestoval dvakrát, v rokoch 1791-2 a 1794-5. Pre tamojšie uvedenie skomponoval 12 posledných symfónií, ktoré dosiahli veľký úspech; napísal aj koncertantnú symfóniu, zborové diela, klavírne triá, klavírne sonáty a piesne (niektoré na anglický text) ako aj úpravy britských ľudových piesní pre vydavateľov v Londýne a Edinburghu. Kvôli intrigám jeho opera L'anima del filosofo na Orfeovský námet nebola uvedená. Bol mu udelený Oxfordský hudobný doktorát, bol oslavovaný, jeho diela boli uvádzané, vystupoval pred kráľovskou rodinou. Počul aj interpretácie Händlovej hudby s veľkými zbormi vo Westminsterskom opátstve.
Po návrate do Viedne pokračoval v práci pre vnuka Mikuláša Esterházyho; v rámci svojich povinností vytvára omše pre rodinu kniežaťa. Napísal šesť diel pevne zakotvených v rakúskej omšovej tradícii, no zosilnil ich dispozíciou symfonickej techniky. Aj medzi dielami z týchto neskorých rokov nájdeme sláčikové kvartetá (op. 71 a 74 vznikli medzi Londýnskymi návštevami, op.76 a op.77 po nich), ktoré poukazujú na veľkú rozmanitosť štýlu a obsahovej náročnosti, jeho vitalitu a plynulosť vyjadrenia. Niektoré majú ľudový ráz, utvrdzujú nové využitie sláčikového kvarteta. Najdôležitejšie dielo je jeho oratórium Schöpfung, v ktorom zužitkoval aj časť skúseností z poznania Händlových oratórií s masovým zborovým prejavom. Nasledujúce Die Jahreszeiten, v podobnej nálade, sú zamerané skôr na účinok príťažlivých epizód, než na celok.
Haydn zomrel r. 1809, po dvoch diktátoch spomienok a pri príprave katalógu vlastných diel. Bol všeobecne uctievaný, napriek tomu v danej dobe jeho hudba už bola chápaná ako starodávna pri porovnaní s Beethovenom. Bol veľmi plodný: niektoré diela ostávajú nepublikované a málo známe. Jeho opery sa nikdy neudržali úspešne na scénach. Je však považovaný oprávnene za otca symfónie a sláčikového kvarteta: doviedol oba žánre od ich začiatkov k vysokej úrovni vytríbenosti a umeleckého výrazu.
Haydnov život v niekoľkých údajoch
31. 3. 1732 - narodil sa Franz Joseph Haydn v Rohrau, v Dolnom Rakúsku.
1740 - vstúpil do zboru katedrály Sv. Štefana vo Viedni.
1751 - angažovaný ako čembalista komtesy Thun.
1753 - žiakom Nicola Porporu.
1759 - v službách grófa Morzina ako dirigent kapely.
1760 - oženil sa s Mariou Annou Kellerovou, toto manželstvo bolo nešťastné.
1761 - angažovaný kniežaťom Paulom II. Antonom Esterházym ako druhý dirigent orchestra. V službách tejto rodiny ostal 30 rokov.
1766 - sa stáva dirigentom kapely, usadzuje sa v Esterháze, v novom zámku budovanom kniežaťom Mikulášom Esterházym „veľkým“, nasledovníkom svojho brata od roku 1762.
1772 - komponuje Rozlúčkovú symfóniu, obmedzovaný prepustením hudobníkov, pričom pocítil dôsledky skomponovania tejto skladby. V poslednej časti hudobníci opúšťajú pódium.
1781 - sa pravdepodobne stretáva s Mozartom. Opätovné stretnutia medzi 1784 a 1790.
1784 - začiatok kompozície šiestich „parížskych“ symfónií.
1785 - pre katedrálu v Cadize komponuje oratórium Sedem posledných slov Krista na kríži.
1789 - získava pianoforte od Schanza, svoj prvý moderný nástroj.
1790 - presťahuje sa do Viedne po smrti Nicolasa Esterházyho, hoci ostáva dirigentom u nového kniežaťa.
1791 - pozvanie do Londýna, komponuje prvé z „londýnskych“ symfónií.
1792 - pri návrate do Viedne sa zastaví v Bonne, kde sa stretáva s mladým Beethovenom.
1794 – druhá cesta do Londýna. Jeho 12 „londýnskych“ symfónií získava veľký úspech.
1795 - komponuje poslednú klavírnu sonátu.
1796 - objednávka série šiestich omší pre kniežaťa Esterházyho.
1797 - komponuje slávnostnú hymnu pre viedenský dvor, ktorá bola národnou rakúskou hymnou až do roku 1918.
1795 - oratórium Schöpfung uvedené vo Viedni.
1801 - Komponuje oratórium Die Jahreszeiten.
31. mája 1809 - zomrel vo Viedni.

Miloslav Starosta, Bratislava, marec 2009